vesper

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Rozprašujem

Alebo desať km na bežiacom páse o šiestej ráno je celkom dobrý štart na rozprášenie smútku...

Na jazyku mám sladké dozvuky čerstvej šamrole zakúpenej dnes ráno v Bille na Bajkalskej. Vždy keď ich tam vidím, moje zreničky sa záhadne rozšíria  a v podvedomí olizujem práškový cukor z pier. Teším sa na ten moment príchodu domov, vyloženia tašiek, uvarenia kávy, naservírovania na malý tanierik a odnesenia na terasu. Vyložím si nohy na štokrlík, aj keď to asi nie je spisovne a vykonám prvé obradné zakusnutie, pri ktorom sa práškový cukor rozpráši okolo nosa a úst a jeho vôňu cítim celým telom. Po prvom mľasknutí nastáva pocit neopisateľnej úľavy a na tvári sa objaví blažený úsmev hovoriaci „veď mne je vlastne dobre“.

Minulý týždeň som urobila zásadný objav, pri ktorom som pocítila podobnú úľavu ako pri prvom rannom zakusnutí. Čítam. Veľa čítam. Analyzujem. Veľa analyzujem. Som racionálne zmýšľajúca osoba, ktorá potrebuje mať všetko vysvetlené a pochopené, len tak môže napredovať ďalej. Motám sa v nejakom vzduchoprázdne už asi rok, možno viac. Neviem. Viem, čo to spôsobilo. Neviem, prečo som to dopustila, ale stalo sa to. Navonok stále pôsobím ako nenapraviteľný optimista, aj keď z týchto mojich písmen to asi nevidno. V skutočnosti sa cítim ako klaun, ktorý nosí v sebe smútok. Nekončiaci smútok.

Stále som si hovorila, hlavne, že som zdravá, ostatné nie je podstatné a dlhý čas mi problémy iných pripadali dôležitejšie ako tie moje, až do momentu odrovnania vlastného chrbta. Asi nejaký nesprávny vzorec z detstva, kto vie... A minulý týždeň mi to začalo dávať zmysel. Poskladala som si svoje vlastné puzzle posledných mesiacov.

Neviem, či môj obrázok je zrovnateľný s Picassom, skôr mi pripomína Egona Schieleho a jeho sediacu ženu, môj obľúbený obraz, ktorý v plagátovej forme mám opretý o stenu. Prvýkrát som ho objavila náhodne v kníhkupectve na námestí v mojom rodnom meste. Päť posterov a dva z nich som si dala zarámovať. Pamätám si to veľmi presne ako som tam stála a nemo hľadela. Už v ten moment som sa v tom obraze videla. Bolo to zvláštne. Veľmi zvláštne. Stáť v kníhkupectve, pozerať na plagát, vidieť sa v smutnej žene na obraze a mať z toho radosť. Lebo tú som naozaj mala. Bolo to po rozchode s mojim ex pred mnohými rokmi a začala som nový život. Hmm. Musím sa usmievať. Mám pocit, že vtedy som zvládala všetko ľahšie, alebo som len odďaľovala smútok, ktorý mal nastať a ktorý som si nepripustila. Radšej som robila milión päťsto iných vecí, len aby som prehlušila možné ticho...

Vtedy som netušila, že ten obraz raz uvidím naživo...

Hovoria o mne, že som aktívna. Vtedy som asi bola hyperaktívna. Bolo neuveriteľné koľko som toho stíhala. Moja hlava pracovala na plné obrátky, len aby som neskĺzla do nejakého zbytočného smútku. Smútok som si predsa nemohla dovoliť. Smútok som považovala za zbytočnosť oberajúcu ma o energiu a ja som predsa potrebovala ísť ďalej a ukázať všetkým na okolo, že to zvládnem, že moja hrdosť ostane nepokorená, a že raz dostanem to, čo si naozaj zaslúžim. A ja som to aj dostala. Dostala som veľa lásky, lásky, ktorú som nevedela prijať. Lásky, z ktorej som mala strach.

Chcela som ju a bála som sa jej zároveň.  A stala som sa ženou z obrazu, ktorá jedného dňa sedela zoči voči svojmu originálu v Albertine a začala cestu k svojej sebadeštrukcii, začala pochybovať. Pochybovať o sebe, o tom čo je správne, o tom ako svet funguje, o tom či to má zmysel, o tom čo má vlastne zmysel...

Začala smútiť...

Volá sa to depresia. Nie ta depka, ktorou sa oháňame na počkanie, keď sa nám niečo krátkodobo nechce, alebo nás niečo serie, ale začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko človek dostáva sám, pri ktorom aj najsilnejší jedinci začínajú o sebe pochybovať a pýtajú sa čo sa deje a nenachádzajú odpovede, lebo ich okolie ani len nepripustí, že aj oni môžu byť v sračkách, veď sú to predsa usmievaví životaschopní jedinci, sú to naši klauni, zabávači, vtipálkovia, nositelia dobrej nálady.

Z vonkajšieho sveta dostávajú impulzy o svojej lenivosti a po nociach sa pýtajú ako je to možné, prečo to v minulosti išlo a teraz nie som schopný urobiť ten krok, prečo pozerám tupo do steny, prečo ma teší viac byť osamote ako s priateľmi, prečo nemám disciplínu, prečo priberám, prečo nevychádzam z domu, prečo hľadám záchranu v iných a nie sám v sebe, prečo si neverím... Mohla by som pokračovať a vznikol by celkom slušný popis všetkých príznakov, ale nemám tu potrebu.

V tejto chvíli len viem, že východiskový bod „som chorá, idem sa liečiť“ je pre mňa prijateľnejší ako „som neschopná a neviem čo s tým“.  

A tak pociťujem úľavu a na tvári mám blažený úsmev hovoriaci všetko bude dobré... Úľavu, že mám len depresiu. Viem, že to zvládnem. Lebo už viem ako smútiť a smútok je len emócia, pozitívna emócia, za ktorú sa netreba hanbiť a ktorú netreba potláčať.

Ak toto bude čítať niekto z mojich známych asi sa bude smiať, krútiť hlavou a nebude veriť, že človek ako ja dokázal pochybovať o svojom ja... Som známa svojim brutálnym sebavedomím, o ktorom som ja osobne už pár mesiacov nepočula.

Mala by som si nájsť iný obraz...

A desať km na bežiacom páse o šiestej ráno je celkom dobrý štart na rozprášenie smútku...


p.s. mimochodom kedysi dávno som mala tiež kamarátku, ktorá prešla niečim podobným a tiež som hovorila, že je to číro čistá lenivosť a treba sa vzchopiť a nechápala som, prečo jej to nejde... že na to treba inak... učíme sa celý život... a nabudúce veselo, aj keď toto je pre mňa tiež veľmi radostný príspevok :-)


 


o ničom | stály odkaz

Komentáre

  1. tento obraz ma dosť zaujíma
    akoby zrkadlo

    a že si racionálne zmýšľajúca - vieš, že aj mne sa zdá, aspoň doteraz ťa tak vnímam :-) O_ô
    publikované: | autor: Derechura (e-mail, web, autorizovaný)
  2. vzdy ide
    o prvy krok...tato cesta je dobra
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  3. ejha, aj ja mam pocit, ze citam seba:)
    az na ten pas o siestej rano...vtedy ledva otvaram jedno oko a som rada, ked pomalicky odkracam do kupelne...
    (pas mam niekde uplne inde, pripomina "dusu" z traktora)
    a neposobi to na mna depresivne, som tu ako doma:)))
    publikované: | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Už dlhšie si všímam (zdanlivo) paradoxný jav
    že pocitmi lenivosti a neschopnosti často trpia ľudia (hyper)aktívni a (nadpriemerne) schopní.

    Tento paradox si vysvetľujem tak, že pocit lenivosti a neschopnosti je asi viac než o čomkoľvek inom o rozpore medzi tým, čo zvládame a čo si myslíme, že by sme mali zvládať. Takýto rozpor je často sprievodným prejavom (existenciálnej) krízy.

    „Som chorá, idem sa liečiť“ ako náhrada autosugescie „som neschopná a neviem čo s tým“ sa mi zdá byť rozumným a pragmatickým vykročením z bludného kruhu sebadeptania.

    Podnetné čítanie pre každého, kto vie, čo je to (dlhodobá) depka.
    publikované: | autor: Racan (e-mail, web, autorizovaný)
  5. etse existuje
    vyraz "hystericka lenivost". Tento fenomen postihuje ludi ktori vsetku svoju energiu minu pri zapodievani sa svojimi vnutornymi zalezitostami.
    publikované: | autor: jaro (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. a boxovacie vrece
    si skúšala?
    publikované: | autor: realitymatahari (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Ja mam pocit,
    ze tento stav postihuje coraz viac ludi...

    Tiez som ho bola ucastna, a i ked to zle-najhorsie mam za sebou, este stale len startujem chut byt aktivna ;o)

    Potlacanie "lenivosti" je niekedy strasne narocne ;o)
    publikované: | autor: bludicka (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. Vesper...
    smútok je taká lenivá blška, ktorá sa ťažko chytá niekoho, kto je stále v pohybe. Ona potrebuje tvora, ktorý sa ani nehne, lebo dumá a dumá, nevníma okolie. Tak tam blška vylezie a potom rýpe a štípe. Nuž, pohyb je život... (-:
    Inak, ja by som asi umrel, keby som mal ráno o šiestej vydať zo seba viac ako desať joulov za hodinu. Nieto ešte hodinu bežať na páse... (((-:
    publikované: | autor: lasky (e-mail, web, autorizovaný)
  9. toto
    sa mi páči ešte viac ako zvyčajne a nechce sa mi vypisovať prečo. :)
    publikované: | autor: majamaja (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. dakujem vsetkym :)
    re boxovaci vrecel - nie neskusala, ale doma padaju navrhy na instalovanie tyce na tancovanie, udajne je to IN :)
    publikované: | autor: vesper (e-mail, web, autorizovaný)
  11. Asi viem o čom píšeš.
    A píšeš krásne, má to šmrnc.
    Aj ja som sa v tých riadkoch našiel. Neviem čo je za tým, ale mám pocit, že strata cieľa, motivácie, iskri... :-)
    Pekný deň.
    publikované: | autor: plpko (e-mail, web, autorizovaný)
  12. aha clanok uuuplne o mne :)
    akurat ja som v tom plavala pred dvoma troma rokmi uz na hranici bodu zlomu :) teraz je to lepsie... ale navonok... uzasne :) ved ja som ten klaun co vsetkych bavi... skoda len.. ze vnutri nie...

    ale vesp... vies cim to bude? To bude tou nasou schizou.. ;)
    publikované: | autor: kiti (e-mail, web, neautorizovaný)
  13. Ahoj, vesper
    a čoho si sa tak bála pri tej láske? Že ti pohltí celý tvoj priestor, čas a všetko a že už to nebude len pre teba, alebo čoho? Nenapíšeš o tom?
    publikované: | autor: KameliaB (e-mail, web, autorizovaný)
  14. No teraz je to tak,,,, a tak to treba brať,,,,,
    smútok patrí k životu ako ako ľad do martini. Píšeš krásne!
    Prečo sa mi zdá, že, cheš, aby išlo všetko ľahšie? - ako by malo? A prečo by malo? , veď aj ťažkosť je ako ľad v martini,,,,,,,,
    publikované: | autor: Blogerka Janka (e-mail, web, neautorizovaný)
  15. :)))
    plpko - dakujem, pocit zbytocnosti vie byt peklo a pritom k tomu nikto nemusi dat zamienku, zacne to obycajnym pochybovanim o sebe...

    kiti - dve v jednom vie mat svoje vyhody, ale obcas je nutne pouzit kazdy sampon zvlast... :)

    kamelia - v laske sa clovek boji sklamania a svojim strachom si ho privola... a zatial o tom nebudem pisat, ale mozno raz ano

    blogerka janka - dakujem, lad v martini, nie je tazkost, je nutnostou pre dokonale vychutnanie a ked je to bianco, netreba zabudnut na citron, aj ked je kyslasty, da mu tu patricnu chut... chut zivota
    publikované: | autor: vesper (e-mail, web, autorizovaný)
  16. Vesper
    tú tyč som sa snažila presadiť, ale neprešlo to.....ach jo....
    publikované: | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  17. Zaujímavé,
    stotožňujem sa s tvojim pózerstvom. Alebo to nie je o tom? Si autentická alebo sa len hráš? Okrem niektorých "ustálených slovných spojení" snažím sa vnímať tvoje texty komplexne, po stránke impresií. Vždy to niečo dýchne, ale je to vždy niečo neurčité a ja neviem, či je to zámer alebo nie, ale mám pocit, že práve takto ťa to baví a mňa tiež.
    publikované: | autor: pininfarina (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014